Prvý zákon alchýmie, zákon rovnocennej výmeny platí všade.

Červenec 2012

Bezbrannosť

22. července 2012 v 11:09 | Imaflamean
Cítim, ako ponáram sa v temnote,
kričím o pomoc, príde vôbec, nie.
Temtota ma hltá, nepotrebné putá, vrhá na moju dušu,
Vraj krutá, smejem sa, vietor fúka, teším sa, už, už.

Príde, sladký koniec, konečne?
zmizne, utrpenie duše, ešte nie?
Tak načo ma trápiš, načo ma tu chceš,
pozdvihni krvi kalich, a počkaj než.

Naplním ho svojimi myšlienkamy, klamstvami, srdcervúcimi pravdami.
Nechám len miesto kde sme spolu sami, zmiešané smiechom a bitkami.

Ten úžasný pocit keď som s tebou,
je porovnanie pedzi peklom a nebom.
To tá je ďiaľka od zmyslu, úžasne,
Vtedy si prajem nech čas, zastane.

Potom príde ďaľšia chvíľa,
hádka, utrpenie, znova vyhrá,
Najde si cestu, k spojeniu úžasnému,
podkopáva myseľ, otvára, slzy, nehu.

Vtedy neviem čo mám robiť,
pocit, nepotrebnsti opojí ma,
myšlienka či to idem hodiť,
spomienka, na teba, zastaví ma.

Jediná vec, ktorú chcem nech si opakuješ v hlave,
jedno, či hádky meč, rozpojí nás, som tvoje trdlo, STÁLE.

Sila hudby 2

5. července 2012 v 22:40 | Imaflamean
Nemôžem zato, proste sa mi páčia všetky depresívne pesničky. Všetko, čo píšem je väčšinov písané na takýto štýl hudby, na beat, ktorý udržuje rýmy padať vo veľkých množsvtách. Objavuje sa nová jednotka x-rýmov/min. Alebo, údery piána, ktoré niekedy sprevádzajú husle. Všetko smutné a depresívne. Aký cit je silnejší? Smútok, láska? Oba, no jeden má väčšiu silu rozpútať, zmyslové peklo v hlave a v duši, smútok, impulz, ktorý si dokážem privodiť hudbou, ak ho práve necítim. Maximálna inšpirácia, harmonická agónia, ktorá hrá slovami. Niekedy nesiem hlavu vysoko ako Dorian Gray, inokedy padám, ako víťaz tesne pred cieľom. Som ja, som komplikovaný, chcem byť iný, odlišný. Prečo? Pretože cítim, že monotónnosť dnešnej doby, nemá zmysel, začiatok, jadro, ani záver. Pretože život v nej, ani nezačal, čím viac si odlišný, tým viac si Ty.